Recenzie
Autor recenzie páter Ladislav Csontos SJ je profesorom na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity a popri vyučovaní systematickej filozofie, výskumu v oblasti faktorov ovplyvňujúcich stabilitu manželstva a rodiny sa venuje aj jezuitským osobnostiam a ich dielam, osobitne P. Vendelínovi Javorkovi SJ. Niekoľko rokov viedol redakciu časopisu Viera a život.Výsledkom usilovnej bádateľskej činnosti Jána Šimulčika je monografia, ktorá podrobne mapuje situáciu, v ktorej vznikol periodická samizdat vydávaný a inšpirovaný spoločenstvom Fatima, ktoré zohralo po roku 1968 dôležitú úlohu pri oživení náboženského života na Slovensku. Základom tohto oživenia bola aplikácia učenia Druhého vatikánskeho koncilu o laickom apoštoláte. V oficiálnej štruktúre Katolíckej cirkvi na Slovensku bolo nemysliteľné, aby sa toto učenie výraznejšie uskutočnilo, veď už v päťdesiatych rokoch boli zrušené všetky katolícke spolky a „trpene" zostali iba ružencové spolky a Spolok svätého Vojtecha, ktorý sa transformoval na účelové zariadenie Katolíckej cirkvi pod prísnou kontrolou štátu bez akejkoľvek možnosti spolkovej činnosti.
Rovnako aj jediný týždenník pre katolíckych veriacich - Katolícke noviny bol pod kontrolou štátu. Bolo teda prirodzené, že s rastom laického apoštolátu rástla aj potreba vhodných časopisov pre tieto spoločenstvá, ktoré by sa vyhli štátnej cenzúre. Povzbudením boli iniciatívy katolíkov v iných socialistických krajinách, kde už existoval nielen neperiodický, ale aj periodický samizdat. Jedným z nich bol litovský samizdatový časopis s názvom Kronika Katolíckej cirkvi v Litve. Dôležité bolo. že sa takýto návrh objavil aj na Slovensku. Pochádzal od Márie Buckovej, neskôr rehoľnej sestry „vincentky“, ktorá ho ponúkla tajne pôsobiacemu biskupovi Jánovi Chryzostomovi Korcovi S. J. jemu sa myšlienka javila vhodná. A tak členovia spoločenstva Fatima hľadali spôsoby, ako by sa dala realizovať. Autor knihy predstavuje nielen genézu jednotlivých časopisov a fungovanie ich redakcií, ale aj technickú stránku projektu, ktorý bol náročný nielen po stránke tlače či výroby dostatočného počtu výtlačkov, ale aj po stránke jeho distribúcie, v ktorej kľúčovú rolu zohrávali malé spoločenstvá laického apoštolátu. To umožnilo, aby mal periodický samizdat celoslovenský dosah. Bez materiálnej a technickej pomoci zo zahraničia by aj ten najlepší projekt bol len ťažko uskutočniteľný. V pozadí projektu stoja osobnosti, ktoré pochopili dôležitosť spoločenstva pre Cirkev, totiž že spoločenstvo nie je iba niečo, čo sa k nej pridáva, ale čo tvorí jej podstatu.
Cirkev však od samého začiatku stavia na viere, ktorá je nielen osobným vzťahom s Bohom, ale veriaceho zapája do života spoločenstva Cirkvi. Spoločenstvo s Bohom vedie človeka k vytváraniu spoločenstva ľudí. Svätý apoštol Pavol vyjadril túto spojitosť vo svojej teológii Tajomného Tela Kristovho. Položil v nej dôraz na komunio Cirkvi. Táto teológia sa ukázala plodnou v období prenasledovania Cirkvi na Slovensku a vykazuje potenciál plodnosti aj do budúcnosti. Jej aplikácia sa nesie v duchu diela Josepha Cardijna JOC (Jeimesse Ouvriere Chretietme - Kresťanská robotnícka mládež) v malých spoločenstvách mladých ľudí, ktorí sa raz týždenne stretávajú, aby si prehlbovali svoju vieru a podľa nej konali vo svojom prostredí. Spojili tak poznanie viery s hodnotením situácie, v ktorej sa nachádzajú, s aktivitou, apoštolátom zameraným na jej evanjelizáciu.
Tento model sa dostal na Slovensko vďaka chorvátskemu jezuitov i Tomislavovi Kolakovičovi Poglajenovi a vďaka samizdatovému prekladu diela belgického jezuitu Emila Merscha SJ Le corps mystique du Christ 1. - 11. (Louvain 1933), ktoré pod titulom Teológia tajomného tela Kristovho preložil a obohatil svojím obšírnym úvodom P. Ján Dieška SJ. To je výzva aj pre súčasnosť: tvoriť Cirkev ako spoločenstvo spoločenstiev, ktoré si vzájomne pomáhajú. Kresťania na Slovensku dnes stoja pred výzvou pomáhať prenasledovaným kresťanom i v iných končinách sveta, kde sa ešte netešia plnej občianskej slobode.
(Viera a život, 2020, č. 4, s. 95 - 96.)
Peter JašekÚstav pamäti národa nedávno vydal knihu historika Jána Šimulčíka s názvom Éra samizdatu. Autor v nej analyzuje kresťanské samizdaty, ktoré vychádzali v prostredí Spoločenstva Fatima v 80. rokoch 20. storočia. Konkrétne išlo o samizdaty Jubilejný rok, Náboženstvo a súčasnosť, Príloha mladých, Katolícky mesačník a ZRNO. Jadrom publikácie je syntetizujúci text, ktorý analyzuje obsahovú a tematickú stránku kresťanských samizdatov a bilancuje ich vydávanie, vrátane siete distribútorov či kvantifikačných údajov ako sú náklad samizdatov, počet vytlačených strán, či prostriedky nevyhnutné na ich vydanie. Autor tiež analyzuje postoj komunistického režimu a osobitne aktivity ŠtB proti vydávaniu samizdatovej literatúry a sledovaniu jej vydavateľov a distribútorov. Každý zo samizdatov, ktoré Fatima vydávala, mal svoje špecifiká a tematické zameranie. Z každého z nich je v druhej časti knihy uverejnený prepis prvého čísla.
Súčasťou knihy je aj fotografická príloha, ktorá popri predstavení osobností podieľajúcich sa na vydávaní samizdatu obsahuje aj fotografie tlačiarenských strojov a miest, na ktorých sa ukrývali pred ŠtB - osobitne tajnej tlačiarne, dovezenej z Holandska a ukrytej v dome v bratislavskej Trnávke. Vďaka tejto tlačiarni, ako aj odvahe všetkých zainteresovaných, sa podarilo v 80. rokoch výrazne zvýšiť náklad samizdatov a urobiť z nich fenomén, ktorý nahlodával zdanlivo neotrasiteľné postavenie komunistického režimu.
Kniha Éra samizdatu predstavu je druhý diel edície Antológia slovenského samizdatu, ktorej cieľom je komplexne zmapovať a analyzovať slovenský samizdat vychádzajúci v období vlády komunistického režimu. Prvý diel (autorsky pripravili Martin Lauko a Robert Letz) bol venovaný samizdatu Hlas Slovenska, ktorý vychádzal v rokoch 1988 a 1989.
(Svedectvo, júl – august 2020, s. 20)
Terézia RončákováNová kniha o samizdate zhŕňa najnovšie poznatky a nastoľuje trefné otázky
Ján Šimulčík je slovenskému čitateľovi dobre známy svojimi knihami o činnosti podzemnej Cirkvi počas komunistickej totality. Vydal ich už osem: o hladovke bohoslovcov v roku 1980, o Sviečkovej manifestácii v roku 1988, o tajných kňazoch, o kňazoch z Pacem in terris...
Teraz pridal deviatu - o samizdate.
Samizdat spracoval už v prvej zo svojich publikácií Svetlo z podzemia (1997). Nová kniha Éra samizdatu sa sústreďuje na to, čo zhŕňa podtitul: Spoločenstvo Fatima a samizdat v rokoch 1974 -1989 (Ústav pamäti národa, Bratislava 2019).
Viac než dvadsaťročný odstup autor využil na zmapovanie iných publikách a článkov, ktoré medzitým vyšli, a najmä na podrobné štúdium archívov Ústavu pamäti národa založeného v roku 2003. Práve bohatý poznámkový aparát a množstvo odkazov na azda všetky zdroje, ktoré možno k slovenskému náboženskému samizdatu vyhľadať, významne posúvajú Šimulčíkovo bádanie dopredu.
Spoločenstvo Fatima priamo zastrešovalo 20 percent samizdatov a nepriamo až 40 percent. Navyše do tohto „balíka“ patrili tie najznámejšie a najrozšírenejšie samizdaty, ako Náboženstvo a súčasnosť, Príloha mladých NaS, Rodinné spoločenstvo, Katolícky mesačník, Zrno. Autor sa systematicky venuje samotnému spoločenstvu, jednotlivým časopisom, procesu a dobovému „koloritu“ ich tvorby, ich vydavateľom, autorom, spolupracovníkom. Ku každému spomenutému aktivistovi pripája medailón. Nová kniha je tak zároveň pamätníkom, vzdáva hold mnohým odvážnym a obetavým slovenským katolíkom, sleduje ich ďalšie osudy.
Práve osobná statočnosť, ochota riskovať a nemalá obeta času a síl dýchajú zo stránok knihy na čitateľa ako odkaz minulosti a povzbudenie do prítomnosti. Ján Šimulčík na jednom mieste priamo polemizuje s tvrdením Martina M. Šimečku, ktorý samizdatovým autorom vyčítal zbabelosť a nedostatok akejsi občianskej viery v silu napísaného slova za to, že sa často odmietali podpisovať vlastnými menami a využívali pseudonymy. Ján Šimulčík zdôvodňuje, že ich mená svietili pred očami ŠtB pri mnohých iných príležitostiach: na petíciách, na púťach či zhromaždeniach na súdnych procesoch. Otázka pseudonymov je širšia, okrem iného chránili samotný samizdat a jeho čitateľov.
V súvislosti s odvahou a dobrodružnou vynaliezavosťou vydavateľov však sám autor kladie zaujímavú otázku o nedostatku autorov. Prvých mala podzemná Cirkev na Slovensku dosť a robia jej česť. Druhých bol nedostatok. Akoby si mysliteľov, schopných priniesť zaujímavý obsah, nevychovala.
Podobne sa autor predhovoru ku knihe Vladimír Palko pýta, prečo sa statoční kresťania z éry tajnej Cirkvi po roku 1989 väčšmi nepresadzovali v politike. Akoby intelektuálne elity ochotné prezentovať sa vo verejnom priestore nevyrástli.
Na takéto a podobné otázky kniha nemá ambíciu odpovedať. Ponúka však každému na zamyslenie dostatok faktografického materiálu. Približne polovicu publikácie (120 strán) tvorí autorský text, ďalšiu časť tvoria prílohy reprodukujúce po jednom čísle z piatich samizdatov a na 60 stranách autor ponúka kvalitne vytlačené farebné portréty jednotlivých zaangažovaných osobností a iné dobové fotografie. Publikáciu dopĺňa podrobný menný register.
Éra samizdatu určite patrí do príručnej knižnice slovenského katolíka. Svoju misiu splní, najmä ak okrem zaujímavých informácií a poučenia vloží čitateľovi do hlavy aj chrobáka, ktorému dal Vladimír Palko podobu otázky: „Kedy slovenské kresťanstvo zopakuje ono veľké vzopätie z dejín tajnej Cirkvi?“
(Katolícke noviny, 2020, č. 46, s. 20)
Mária KoterbováKniha o samizdate a skutočných víťazoch normalizácie
Po dvadsiatich rokoch prichádza Ján Šimulčík s novou knihou Éra samizdatu, v ktorej sa venuje významu slovenského najmä náboženského samizdatu.
Pred dvomi desaťročiami vydal historik a zapisovateľ oral history Ján Šimulčík knihu Svetlo z podzemia, ktorá sa venovala samizdatom a ich vychádzaniu v čase normalizácie. V novej knihe Éra samizdatu sa venuje Spoločenstvu Fatima a jej samizdatovej aktivite v rokoch 1974 až po rok 1989.
V roku 1974 vzniklo Spoločenstvo Fatima, ktorého hlavnými predstaviteľmi boli Silvester Krčméry a Vladimír Jukl. Za krátky čas sa k nim pridali len dvaja mladí ľudia Rudolf Fiby a Eugen Valovič. Celkom malý počet, ktorý prudko kontrastuje s tým, čo sa im následne podarilo vytvoriť v slovenskej spoločnosti. Fatima rástla pomaly a nikdy sa nestala masovou, v roku 1989 ich bolo len o niečo viac, a to 12 mužov a 12 žien.
Počas tajného účinkovania boli jedným z bodov ich činnosti a stretnutí práve informácie zo života cirkvi, ktoré sa na verejnosť nedostávali. To bol dôvod, prečo začali vznikať samizdaty. Ľudia okolo Jukla a Krčméryho mali potrebu informovať, a tým aj povzbudzovať veriacich na Slovensku.
Príprava na tvorbu samizdatov bola zdĺhavá. Prechádzali viacerými fázami, od počiatočnej odvahy, ktorá viedla k písaniu a získavaniu textov. Tie sa následne posudzovali. „Prvé tri fázy prebiehali v relatívnom bezpečí, lebo pri prichytení Štátnou bezpečnosťou sa nedalo jasne zdokumentovať, že by mohlo ísť o prípravu samizdatového časopisu,“ opisuje v knihe Šimulčík jednotlivé fázy vzniku.
Ďalšie fázy už v sebe skrývali isté riziko, keďže sa týkali prepisu článkov, zhromažďovania farby, papiera, získania rozmnožovacieho stroja, prevozu rozmnožených samizdatov a ich následnej distribúcie.
Jubilejný rok
Prvý samizdat, ktorý vyšiel v roku 1975, bol Jubilejný rok. Vychádzal v priebehu celého roka a dokopy bolo vydaných 12 čísel. Všetky samizdaty museli vychádzať tajne, pričom ich sklad, kde mali ukryté samizdaty, Štátna bezpečnosť neobjavila do roku 1989.
Hlavným impulzom pre vznik celoslovenského samizdatu bolo to, že tvorcovia chceli dostať informácie aj mimo Bratislavy. No v neposlednom rade k vzniku celoslovenského samizdatu prispeli udalosti z októbra 1980, keď 120 bohoslovcov v kňazskom seminári držalo hladovku. Z toho jedenástich vylúčili. Na tieto aktivity upozorňuje aj film Služobníci, ktorý mal premiéru koncom minulého roka.
Éra pokračovala
V roku 1982 sa podarilo vytvoriť prvý periodický samizdat s celospoločenskou pôsobnosťou, ktorý niesol názov Náboženstvo a spoločnosť. Prvým šéfredaktorom bol František Mikloško. „Na jednom nedeľnom stretnutí začiatkom roka 1982 Vlado Jukl navrhol: Mali by sme vydávať nejaký časopis. Keď už Vlado prišiel s takýmto návrhom, vedel som, že dozrel čas,“ spomína na začiatky samizdatu František Mikloško.
Cieľom samizdatu Náboženstvo a súčasnosť bolo mať na Slovensku väčšiu programovú samizdatovú činnosť v oblasti náboženstva. Zároveň išlo aj o to, že cirkev nemôže byť upriamená len sama na seba, dovnútra, že treba sledovať dianie vo svete.
Takéto uvažovanie významne povzbudilo zvolenie Karola Wojtylu za pápeža, o to viac, že Ján Pavol II. udržoval so slovenskými katolíkmi priame spojenie. Časopis vychádzal štvrťročne a za jeho osemročnú existenciu vyšlo spolu 34 samizdatov. Autori článkov boli zväčša podpísaní pseudonymom.
Vladimír Ďurikovič vybudoval celoslovenskú sieť manželských kresťanských spoločenstiev. Tie sa neskoršie stali aj distribučnou sieťou. Postupne sa vyhľadávali redaktori, prispievatelia a technici a po troch rokoch sa podarilo vytvoriť samizdat Rodinné spoločenstvo.
„Myšlienka časopisu vznikla vlastne podľa vzoru samizdatu Náboženstvo a súčasnosť. Videli sme, že je niečo také možné. Časopis spájal ľudí po celom Slovensku. Bol nám výzvou,“ takto si v knihe Éra samizdatu spomína na vznik šéfredaktor Vladimír Ďurikovič. Prvé vydanie vyšlo v roku 1985 a vychádzalo až do Nežnej revolúcie.
Na tvorbe samizdatov sa podieľali aj mladí ľudia. Vytvorili svoj vlastný samizdat s názvom Príloha mladých a vychádzal vo forme prílohy v samizdate Náboženstvo a súčasnosť. Tým, že Príloha mladých mala samostatnú redakciu, možno ju považovať za samostatný časopis. Cieľom redakcie bolo dať priestor mladým ľuďom, riešiť ich témy a ponúknuť generačnú výpoveď. Bol to časopis mladých pre mladých.
„Atmosféra stretnutí bola síce veľmi pracovná, ale zato príjemná. Nazvala by som ju atmosférou podzemia, v ktorej nechýbala vzájomná podpora, povzbudenie či žartovanie na účet ŠtB,“ spomína na redakciu Prílohy mladých Eva Klčovanská.
Samizdat ZRNO
Koncom roka 1988 zanikol samizdat Príloha mladých. Redakcia ale cítila, že má na viac a chcela vytvoriť samostatný časopis. A tak kňaz Ladislav Stromček vymyslel názov nového samizdatu ZRNO. Vzniklo to zo skratiek slov Zrelosť, Nádej, Orientácia. Zároveň bol v názve prítomný aj biblický podtón.
Cieľ samizdatu vyjadrili hneď vo svojom úvodnom článku: „Chceme si všímať potreby a túžby mladých ľudí, hľadajúcich duchovné hodnoty a zároveň svoje miesto v tomto svete. Časopis chce byť akýmsi zrkadlom, v ktorom sa odráža všetko to, čo hýbe dnešnými mladými slovenskými katolíkmi, ale nielen nimi.“
Samizdat ZRNO v porovnaní s inými časopismi bol už na lepšej grafickej úrovni, čo bolo vidieť hlavne na obálkach. Opäť redaktori písali pod pseudonymami, napríklad František Mikloško písal pod menom F. Medzihorský alebo Marek Bohúň.
Katolícky mesačník
Na Slovensku v tom čase vychádzali oficiálne len dve katolícke periodiká, a to Katolícke noviny a Duchovný pastier. Správy však pred zverejnením kontroloval štát, teda správy boli buď skreslené alebo sa úplne zamlčali. Vladimír Jukl sa po odchode zo samizdatu Náboženstvo a súčasnosť začal venovať samizdatu Katolícky mesačník. Dokopy vyšlo 18 čísiel a boli zamerané skôr informačne.
Všetky tlače samizdatu museli prebiehať tajne, aby ich neodhalila Štátna bezpečnosť, v inom prípade mohli byť autori odsúdení a dostať sa do väzenia. Napriek tomu sa Spoločenstvo Fatima podieľalo na vytlačení či prekopírovaní viac ako troch miliónov strán samizdatu.
Po Nežnej revolúcii tlač samizdatov už nebola potrebná a všetky samizdaty zanikli. V poslednom čísle Náboženstvo a súčasnosť napísal článok na rozlúčku aj jeho prvý šéfredaktor František Mikloško. Tento text uverejníme v plnom znení, aby sme si vedeli ešte viac predstaviť silu okamihu, ktorú vtedy prežívali.
Text, ktorý nasleduje, napísal František Mikloško:
„Povedali sme si, že ak voľby dopadnú dobre, symbolicky vydáme posledné číslo tohto časopisu. Voľby dopadli dobre a ja miesto toho, aby som šiel napísať radostný článok na rozlúčku starým samizdatovým časom, pociťujem v srdci tak trochu smútok.
Nie preto, že by som sa netešil slobode a tomu, že už môžeme spokojne písať pod svojím menom. Ak, tak preto, že sa idem rozlúčiť s niečím, čo som mal rád, čomu som žil a čomu za tak veľa vďačím.
Ale city nabok, a najmä nebyť rozvláčny. Ak by som chcel v tejto chvíli niečo povedať, tak je to názor, že jestvuje akási podobnosť situácie, keď sme zakladali NaS, s dnešnou situáciou. Vydávali sme sa vtedy na cestu neznámu, nebezpečnú, ale zmysluplnú. Neznámu preto, lebo sme redaktorsky nikdy nepracovali, nebezpečnú preto, lebo nás mohli za to zavrieť, ale zmysluplnú, pretože sme sa jednotne zhodli, že Slovensko potrebuje samizdat, aj keď v malom náklade.
Dnes začíname žiť slobodne a znova prežívame tieto pocity. Nikdy sme nežili v slobode, kráčame teda do neznáma. Nebezpečenstvo vidím v tom, že túto slobodu nenaplníme tým, čo sa od nás očakáva. Je tu však zmysluplnosť všetkého, k čomu sme volaní, pretože sloboda a život v nej je najväčší Boží dar ľuďom.
Keď sme začínali vydávať NaS a keď sme ho dokázali také dlhé roky vydávať, bolo to len preto, že nás ochraňoval Boh a že sme od začiatku dali náš časopis pod ochranu Sedembolestnej Panny Márie.
Dnes chceme urobiť to isté. Všetko, čo budeme robiť, chceme dať pod Božiu ochranu a pod ochranu našej Patrónky. A nezabudnime ešte, ako nás tá spoločná práca dávala i ľudsky dovedna. Zostaňme aj naďalej priateľmi, kritickými, keď treba i zápasiacimi o ďalší smer, ale nerozíďme sa.
Teda zbohom, samizdatové časy!“
(denník Štandard, 7. marca 2021)