Recenzie

Takzvaná svíčková demonstrace či "bratislavský velký pátek" patří mezi nejvýznamnější události na Slovensku v letech "normalizace", což dokumentuje i skutečnost, že zákonem č. 88 z roku 1993 byl 25. březen vyhlášen památným dnem Slovenské republiky. Náboženská manifestace na Hviezdoslavově náměstí v Bratislavě 25. března 1988, která měla za účel vyjádřit touhu po náboženské, ale i občanské svobodě byla do té doby ojedinělým počinem. Brutální reakce komunistického režimu, který nechal pokojné shromáždění rozehnat vodními děly, obušky a najížděním policejních automobilů, z ní bezprostředně učinila "mezinárodní" událost (včetně protestů západních politiků) a opět přitáhla pozornost západních sdělovacích prostředků k míře dodržování lidských práv v Československu.

Přestože již brzy po událostech se slovenské "tajné" církvi podařilo vydat v zahraničí publikaci s názvem Bratislavský velký piatok, která shrnovala zmiňované události, včetně výpovědí svědků, a také někteří z organizátorů publikovali již své vzpomínky, teprve Šimulčíkova kniha představuje komplexní dílo s širším přesahem. Autor využil nejrůznějších materiálů, od literatury přes vzpomínky účastníků až po dosud nezveřejněné archivní materiály shromážděné Komisí Slovenské národní rady, která měla okolnosti policejního zásahu přešetřit, a spisů obvodní vojenské prokuratury v Bratislavě (včetně výslechových protokolů), která zkoumala trestněprávní odpovědnost některých policejních důstojníků. Před čtenářem tak po krátkém úvodu shrnujícím činnost "tajné" církve do poloviny 80. let vyvstává postupně plastický obraz dění, zkoumaný z více rovin. Na jedné straně se líčí příprava manifestace, probíhající pochopitelně v utajení, až do odeslání oznámení Obvodnímu národnímu výboru v Bratislavě 1, na straně druhé aktivity StB, která byla informována prostřednictvím vlastní agentury již v předstihu. Následuje popis operačních plánů policie, vyhlášení mimořádných bezpečnostních opatření a samotného zásahu, který v tomto případě vychází nejen ze svědectví postižených, ale například i z přepisu radiových povelů policii. V závěru se autor věnuje i osudu desítek zadržených, kteří většinou byli odsouzeni k několikatisícovým pokutám. Přetištěné dokumenty, včetně plánu bezpečnostních opatření Sboru národní bezpečnosti z 16. března 1988 a také seznamu osob zadržených v souvislosti s manifestací, vhodně doplňují tuto čtivou a pečlivě připravenou knihu.

Jaroslav Cuhra
(Soudobé dejiny, 2001, č. 2-3, s. 468-469)

Medzi pamäťou a zabúdaním

Je to zvláštne, ale akoby sme boli krajinou bez pamäti. Významné udalosti sa najčastejšie premieňajú na osobné histórie a historky, milé anekdoty a klebety. Udalosti vieme nerozprávať a premeniť na oral history. Nemáme radi doklady, akoby sme sa báli, že nás niekto môže pristihnúť. Systematicky sa z profesionálnych historikov venujú komunistickým procesom len Jozef Jablonický a Ján Pešek. Dokumentárna časť Zločinov komunizmu na Slovensku vyšla ako monumentálne dielo amatérov. Bez nich by sme už pomaly prestávali vedieť, že komunizmus bol zločinný režim, ktorý nevinných ľudí súdil, väznil a popravoval. Preto je práca Jána Šimulčíka výnimočná.

Neúnavný svedok

Šimulčík je fakticky jediný, kto sa okrem Rudolfa Lesňáka venuje systematicky tajnej katolíckej cirkvi, tajným kňazom a kresťanskému disentu a jeho aktivitám pred rokom 1989. Výsledkom jeho práce sú publikácie, ktoré postupne vydáva vo Vydavateľstve Michala Vaška v Prešove. Na začiatku bola kronika katolíckeho samizdatu z rokov 1969-1989 Svetlo z podzemia (1997), nasledovala knihy o sviečkovej manifestácii 25. marca 1988 pod názvom Čas svitania (1998), svedectvo o vzťahu o vzťahu katolíckej cirkvi k Novembru 1989 Katolícka cirkev a nežná revolúcia (1999), kronika o činnosti tajných kňazov v rokoch 1969-1989 Zápas o nádej (2000), svedectvo o hladovke študentov bohosloveckej fakulty v roku 1980 Zápas o svedomie (2001), výber zo samizdatových dokumentov o PIT Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris (2002).

Svoju dokumentačnú a zberateľskú činnosť zužitkoval Ján Šimulčík aj pri spolupráci na katalógu výstavy Samizdat (Temmen, Bremen 2000) v Berlíne (2000) a v Prahe (2002) a svoj záujem časovo predĺžil aj do vydania Dokumentov doby 1990-2000 (2002).

Je to rozsiahla činnosť, a už len preto by stálo za to pristaviť sa pri nej pri druhom vydaní knihy Čas svitania, ktorá vyšla v nezmenenej podobe a s predslovom Pavla Hrušovského pri pätnástom výročí sviečkovej manifestácie.

Moc mala strach

Tých dôvodov je však viacero. Prvým je náš laxný prístup k tvorbe kultúrnej pamäti. Akoby z dvojice pamäť (memoria) a zabúdanie (oblivio) platilo u nás len zabúdanie. Bez zabúdania si síce niet čo pripamätať, ale bez pamäti niet kultúrnej identity A bez kultúrnej identity ostáva len bezdejinné etnikum, nie dejinný národ.

Je preto príznačné, že jedinú recenziu, uvedenú na webovej stránke Jána Šimulčíka, publikoval Jaroslav Cuhra v časopise Soudobé dejiny v roku 2001; naša historická obec nepovšimla knihu, ktorá predstavuje “koplexní dílo s širším přesahem“. Rovnako nie je náhodné, že film o sviečkovej manifestácii nakrútila a vysielala ČT 2 v rámci cyklu Samizdat - je škandálom a prejavom ľahostajnosti verejnoprávnej Slovenskej televízie, že nebola schopná vyprodukovať svoj, alebo aspoň odvysielať český dokument. Povedal by som dokonca, že v časoch, keď Ústredný výbor KSS vypisuje súťaž na výtvarné riešenie medaily „o priemere 5 cm s podobizňou Gustáva Husáka, liatu z bronzu a vsadenú do púzdra“, ktorú bude udeľovať ako najvyššie vyznamenanie KSS; je to totálne zlyhanie, dôsledkom ktorého je pervertovanie hodnôt a rastúca spupnosť našej červenej odnože, ktorá sa hlási k prednovembrovému režimu a zároveň sa tvári, že nemala nič spoločné s jeho zločinmi.

A to je druhý moment, ktorý treba zopakovať aj pri druhom vydaní. Z Šimulčíkovho dôkladného spracovania materiálu je zrejmé, aký nekonečný strach mala komunistická moc v rokoch 1969 -1989 z akéhokoľvek závanu čohokoľvek nekomunistického. Pre jeden pokojný míting bola schopná zburcovať celý nákladný aparát štátnej správy, komunistickej strany, verejnej a tajnej bezpečnosti a súdnictva. Celá neprimeranosť zásahu je najzrejmejšia z toho, že práve jeho napuchnutosť dodala sviečkovej manifestácii ten význam, ktorý v očiach verejnosti a zahraničných médií nadobudla.

Šimulčíkova kniha je však aj plastickým obrazom činnosti tajnej cirkvi. Tá sa na rozdiel od intelektuálneho sekulárneho disentu sa sústreďovala najmä na drobnú, systematickú mravčiu prácu, ktorá nakoniec vyústila do masívnej podpisovky a verejnej akcie, akej bolo na Slovensku schopné v tých časoch a v menšom rozsahu už len hnutie ochrancov prírody. A ešte niečo pokladám za nesmierne dôležité, aj keď sa o tom veľa hovorí. Ako sa od Šimulčíka dozvedáme, v diskusii organizátorov sa presadil nakoniec názor, že manifestácia sa má stať prvou verejnou obhajobou nielen cirkevných, ale aj občianskych práv. A bola to vôbec prvá verejná obhajoba ľudských práv po roku 1968.

Pravda, publikácia osvetľuje aj viacero historických paradoxov. Spomeniem aspoň jeden. Celý nápad so sviečkovou manifestáciou vymyslel Marián Šťastný a Svetový kongres Slovákov vo Švajčiarsku ako paralelnú akciu v zahraničí a na Slovensku. V zahraničí sa nakoniec nijaké sviečkové manifestácie nekonali, lebo organizátori vo Švajčiarsku zabudli podať žiadosť o povolenie manifestácie v dostatočnom predstihu. Hja, pohodlie demokracie. Zato v Bratislave prebehla a manifestácia aj bez povolenia. Zvláštnou kapitolou bola brutalita zásahu, aj keď Miroslav Válek referoval najvyšším orgánom KSS, že to bol „veľmi humánny zásah“… Jeho humánnosť siahala tak až ďaleko, že ten odsúdený, ktorý nespadal pod amnestie, Jiří Fajmon z Liberca, sa na manifestáciu pre zablokovanie príchodových ciest ani nedostal…

Výstražné svedectvo

Sviečková manifestácia nebola anonymná. Svojou tichou pietou a sviečkami mala silu mlčania. Mala však aj osobné, individuálne tváre a mená. Mená straníckych, štátnych a bezpečnostných pohlavárov im môžeme metaforou Ivana Polanského pri tejto príležitosti „darovať“, rovnako ako mená cirkevnej hierarchie, ktorá sa zúčastnila na prejavoch lojality voči KSČ. Aj tak je však dobré, že si ich môžeme aj vďaka Šimulčíkovej knihe oživiť – aj ony tvoria súčasť nášho nezabúdania.

Z tvárí organizátorov vynikajú najmä dve: Jána Čarnogurského a Františka Mikloška. Rozhodnutie stať sa symbolom sviečkovej manifestácie padlo na Františka Mikloška. On ho prijal ako súčasť svojho životného údelu. Bol na svoju rolu vnútorne pripravený. V jeho svedectve sú charakteristické tri osobné črty, ktoré uňho pokladám za trvalé – schopnosť rozhodnúť sa, s pokojnou vnútornou istotou a odhodlanosťou dotiahnuť vec do konca; nepatetickost, s akou opisuje svoje pocity osamelosti po zadržaní, humor a zmysel pre telesnosť, keď opisuje, ako jedol cesnakové langoše.

Druhé vydanie knihy Jána Šimulčíka Čas svitania v sebe obsahuje po pätnástich rokoch ešte jedno, tak trochu melancholické, ale najmä výstražné svedectvo. Ešte stále väčšmi zabúdame, ako si pamätáme. A radšej sa nepýtame, čo a ako si naozaj pamätáme.

Peter Zajac
Autor je literárny vedec.
(Domino Fórum 14/2003)

Obzretie sa za úsvitom

Málokedy sa stane, že dokumentárny materiál čítame s napätím ako románový bestseller. Že udalosť nepotrebuje fiktívne príkrasy, ale už prosté radenie faktov, výpovedí účastníkov a informácií z pozadia vyráža dych. Taký pocit vzbudzuje napríklad Solženicynovo Súostrovie Gulag a slovenský čitateľ sa mu neubráni pri knihe Jána Šimulčíka Čas svitania o sviečkovej manifestácii z 25. marca 1988. Možno aj preto, lebo obe svedectvá spoza totalitných opôn majú niečo spoločné... Prinajmenšom onú oponu, ktorú sme doteraz celkom neodhrnuli, aby sme sa minulosti postavili tvárou v tvár.

Kto by povedal, že od najväčšej udalosti odporu počas normalizácie na Slovensku prešlo už pätnásť rokov? A kto by povedal, že ešte pred pätnástimi rokmi bolo u nás vystúpenie za náboženskú slobodu a dodržiavanie ľudských práv takmer nemysliteľné? Okrúhle výročie nám ponúka možnosť oprášiť v pamäti významnú udalosť, idey s ňou spojené a možno aj niekdajšiu horlivosť a odvahu...

Publikácia Čas svitania nám podáva pomocnú ruku v trochu vynovenom šate druhého vydania, pretože náklad spred piatich rokov je pre svoj úspech už vypredaný. Na takmer 280 stranách vystupuje na scénu 550 menovite spomenutých osôb a autentickú atmosféru dopĺňa takmer 50 doteraz nepublikovaných fotografií a reprodukcií dokumentov.

Ako hovorí autor Ján Šimulčík, o veľkých historických udalostiach, ku ktorým sa môžeme pred ďalšími generáciami hrdo hlásiť a ktorých Slovensko v komunistickom štyridsaťročí nemalo nadbytok, nestačí povedať dve-tri vety. Čitateľovi ponúka podrobný chronologický opis od stručnej všeobecnej charakteristiky obdobia a postupného dozrievania utláčaných veriacich cez zrod myšlienky a prípravy akcie po priebeh a následky. Farbu a chuť - často žlčovitú - dodávajú načrtnutej osnove paradoxy doby, obsiahnuté v záznamoch z porád komunistickej strany, Štátnej bezpečnosti, proštátneho združenia katolíckych duchovných Pacem in terris aj samotných katolíckych disidentov. Publikácia kladie vedľa seba príspevky domácich i zahraničných médií, úradné listy a zápisnice, štatistické tabuľky, svedectvá účastníkov manifestácie, komunistických funkcionárov, príslušníkov Štátnej bezpečnosti, ba aj autentické nahrávky povelov polície:

„Tu Azbuka. Azbuka 13: Začínajú zapaľovať sviečky.”

„Gama 4, tu Gama 2: Zabezpeč prehradenie medzi kostolom a Hviezdoslavovým námestím, aby sa tie dve skupiny nespojili!”

„Tu Azbuka. Azbuka 13: Hviezdoslavák je skoro zaplnený. Na tejto strane stojí strašne veľa ľudí a z kostola vychádza kvantum so zapálenými sviečkami...”

Čo tak odpáliť si? Dnes už nefúka ani neprší ako pred pätnástimi rokmi. Ani autá s nápisom VB, obušky a vodné delá nečíhajú za rohom.

Terézia Kolková
(Katolícke noviny, č. 9/2003)